Tiché volanie po (po)revolučnej evolúcií

Autor: Tomáš Chranček | 17.11.2019 o 1:26 | (upravené 17.11.2019 o 2:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  122x

Revolúcie sú zvyčajne efektným a pamätným zábleskom ľudských dejín - skutočné zmeny však prichádzajú až po zložení zbraní a usadení prachu...

 

"Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete."

   Gándhího výrok má nesmiernu hĺbku a je nepochybne nadčasový. Či už ste marketingový guru, inštruktor jógy, hasič alebo servisný technik, určite bez mihnutia oka vyzdvihnete jeho pozitívny a vysoko motivačný charakter. Keď ale príde reč na uplatnenie v praxi, začína sa väčšina múdrostí, obsiahnutých v pár slovách, otriasať v základoch. Sú totiž príliš všeobecné a závislé od obrovského počtu premenných. Svojou povahou pripomínajú semiačka trávy - rozsypané po púšti alebo chladnom betóne pomaly odumierajú, až napokon celkom zhnijú. Stačí však závan čerstvého vetra, ktorý ich včas odnesie na úrodnú pôdu, pár kvapiek dažďa, ktorý v nich umocní túžbu rásť, a so štipkou trpezlivosti a šťastia dokáže aj malá hŕstka semienok rozzelenať celú lúku.

   Transformácia akokoľvek myšlienky do reality naráža na mnoho úskalí, pričom tie najväčšie tkvejú v samotnej prirodzenosti človeka. Prekľučkovať sa mínovým poľom zvaným ľudské po(d)vedomie vyžaduje určitý plán, obrovskú dávku odvahy a zároveň opatrnosti. Častokrát stačí jeden chybný krok a tlaková vlna odpálenej míny rozmetá okrem vás aj všetko navôkol. Najmorbídnejšie na tom celom je, že keď keď už máte ako-tak zmapovanú myseľ spoločnosti, ste stále len na začiatku, ktorý vlastne nemusí nikdy skončiť.

 

   Pred 30 rokmi si ľudia vybojovali to, po čom tak veľmi túžili - slobodu. Victor Hugo raz povedal:

"Úspešná revolúcia je veľká svadba - ľud si berie slobodu. Zostáva len ju uživiť a naučiť sa s ňou vychádzať."

   Vietor nežnej revolúcie zodvihol semiačko slobody z kamenistej cesty a zavial ho na úrodnú pôdu, kde pokropené kvapkami veľkých zmien začalo klíčiť. Sloboda však musí byť vyvážená zodpovednosťou a v tomto zápase, možno ešte dôležitejšom, ako bol ten prvotný, dlhodobo ťaháme za kratší koniec. Uspokojili sme s prvým cieľom, nechali sa opiť rožkom, nevyvodili zodpovednosť voči režimu a v konečnom dôsledku ani voči sebe. V žiadnom prípade neznižujem historickú a spoločenskú hodnotu Novembra 89, no mám pocit, že spomienkové akcie napĺňajú odkaz tejto udalosti po 30 rokoch asi tak symbolicky ako oslava lásky v deň sv. Valentína. Predtým, ako ma pošlete do horúcich pekiel, pokúsim sa zdôvodniť svoje tvrdenie na príklade.

   Predstavte si samého seba ako jedného z tých státisícov demonštrantov na námestiach. Mrznete tam s masou ďalších ľudí, pre ktorých je sloboda niečo ako Yeti - všetci o ňom počuli, ale nikto ho nikdy nevidel... Zrazu sa všetko vôkol vás zastaví, vedľa vás sa objaví čudesná kapsula z budúcnosti, vystúpi z nej ( v tom lepšom prípade ) vyrysovaný metrosexuál s najdrahším iphonom v ruke a ponúkne vám teleport do budúcnosti - povedzme do roku 2019. Ako jediný šťastlivec môžete prežiť isté  obdobie v dnešných časoch, no potom sa musíte vrátiť späť. Verím, že po návrate na to zamrznuté námestie by ste štrngali kľúčmi rovnako zbesilo, akoby tomu bolo bez Vašej sci-fi skúsenosti z budúcnosti. Ako by ste sa ale postavili k otázke, či zmena režimu a prinavrátenie slobody bolo dostatočným využitím potenciálu vtedajších udalostí? Urobili by ste vy sám niečo navyše? A ak áno, boli by ste dostatočne silný, aby ste to urobili pre celú spoločnosť nezištne a dostatočne odolný, aby vás nespláchla prechodová fáza z ospalého socializmu do divokého kapitalizmu?

 

   A práve tu vidím výzvu a najväčší odkaz novembrových dní. Nie v občasnej strohej symbolike a patetických spomienkach, ale v každodennom a reálnom zosobnení zmeny, ktorú každý z demonštrantov a disidentov chcel vidieť v budúcnosti - a to vo všetkých sférach života. Pretože nech už vyznávame akýkoľvek postoj voči osobe českého prezidenta, jeho slová: "to, čo revolúcia mení, nie sú ľudia, ale pravidlá hry", sú bohužiaľ presným zrkadlom toho, ako sme po nežnej revolúcií dokázali zhodnotiť obeť tých, ktorí sa o prinavrátenie slobody zaslúžili. Zelenú lúku ideálov sme ľahkovážne nechali zarásť burinou. Každý hovorí o slobode, ale málokto o pravidlách, všetci vedia pomenovať problém, ale len pár z nich skúma riešenia. Tí, čo stoja v žiari reflektorov, chcú dobro a blahobyt pre ostatných - samozrejme hneď potom, ako ho zabezpečia sami sebe. Úspech meriame peniazmi, kvalitu života zabezpečením materiálnych statkov. Najväčšími revolúciami súčasnej spoločnosti sú tie osobné - aké značkové tenisky si kúpiť, kam ísť na dovolenku - a tak by som mohol pokračovať donekonečna...

   Moja generácia dostala slobodu do vienka takpovediac zadarmo, a preto by malo byť našim cieľom, ak nie priamo povinnosťou, rozvíjať myšlienky novembra a obohacovať ich všetkým pozitívnym, čo nás naučila minulosť resp. čím disponujeme v súčasnosti. Jednoducho konečne započať akúsi revolučnú evolúciu myslenia a následne aj konania, ktorá by viedla k skutočne lepšej spoločnosti -  pretože v tejto oblasti sme sa zatiaľ za 30 rokov ďaleko neposunuli...

  

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Celý čas strácala. V cieli však bola Vlhová o dve stotiny skôr

Slovenka má desiate víťazstvo vo Svetovom pohári.

Cynická obluda

Päť rokov Ficovho sebavedomia

Ubehlo 5 rokov odvtedy, čo Fico prišiel po prvýkrát s myšlienkou, že by už nebol predsedom vlády. Zdala sa mu absurdná.


Už ste čítali?